Obec Dolná Súča ležiaca v malebnom venci okolitých hôr s dominujúcim vápencovým Krásinom, majestátne sa vypínajúcim nad obcou, sa nachádza v oblasti bohatej na historické udalosti.
Dejiny obce ovplyvnila nielen blízkosť Trenčianskeho hradu, ktorý bol do raného stredoveku sídlom župy a jedným z najvýznamnejších centier politického života Uhorska, ale i susedstvo s neďalekým českým štátom.
Na sklonku strednej a mladšej doby bronzovej (1500-700 r. pred Kristom) tu žil ľud lužickej kultúry. Dôkaz o tom podal aj kustód múzea Joža Mádl, ktorý vo svojich poznámkach uviedol nález z Dolnej Súče – črepy keramiky a ďalšie stopy osídlenia v podobe popolníc, kostí a rozličných úlomkov.
V najstaršej písomnej pamiatke, listine nitrianskeho župana Tomáša z r.1208 sa hrad ešte nespomína, iba pusto osídlená zem. Tomáš v nej na základe sťažnosti Benedikta, (Beňadika) jobagiona Trenčianskeho hradu, dal na nariadenie kráľa vyznačiť hranice majetkov nitrianskeho biskupa, ktorý údajne neoprávnene zaujal zeme patriace kráľovskému Trenčianskemu hradu. Jednalo sa o osadu Skala (Scala). A práve v tomto vymedzení hraníc sa po prvýkrát spomína Súča. Keby nebolo v ranom stredoveku sporov o majetky, ani by sme nemali zmienku o tom, že zem (terra) Sucza existovala na začiatku 13. storočia, ešte pred tatárskym vpádom.
Tatárske plienenie v r.1241 poznačilo aj charakter krajiny v okolí Trenčína. Obce, ktoré už existovali zanikli, prežili iba tie, do ktorých sa nasťahovalo nové obyvateľstvo. Významným dejinným faktorom, ktorý ovplyvnil dejiny viacerých okolitých obcí v tejto pohraničnej oblasti, bolo práve vybudovanie hradu Súča na vrchu Krásin. Belo IV. zaiste vedel, prečo venoval tomuto strategickému miestu pozornosť v časoch budúceho nebezpečenstva, ohrozujúceho krajinu. K systému považských hradov tak pribudol ďalší, ktorý chránil nielen cestu, ale v historickej literatúre málo známy, ale pre nás dôležitý začiatok hraničného prechodu z Uhorska na Moravu. Pôvodný a veľmi starý chotárny názov „Kamenné vráta“ na hraniciach Súče s Hrabovkou a Zlatovcami je toho dôkazom.
Hrad Súča a jeho majitelia
Vybudovanie strážneho hradu, postaveného na Krásine sa pripisuje trenčianskému županovi Bogomírovi. Darovacia listina Belu IV. v častiach týkajúcich sa Súče znie:
„My teda za jeho vernosť a zásluhy udeľujeme mu ako odmenu z našich majetkov istú pustú zem na hranici Poľska, neobývanú, jemu a jeho potomkom do trvalého užívania a ešte druhú zem, zvanú Sudczan na hraniciach Moravy…“
V tejto listine sa spomína nielen hrad, ale i potok, pretekajúci majetkom Bogomíra. Hrad i územie okolo menil svojich majiteľov. Osobitný úsek dejín Dolnej Súče tvorí obdobie zemepánov Podmanických. Ferdinand I., finančne vyčerpaný dlhotrvajúcimi vojnami s Turkami 13.nov.1527 založil hrad Súču aj s obcami za 1600 zlatých nitrianskemu biskupovi Štefanovi Podmanickému. Dedičmi sa stali jeho synovci Ján a Rafael Podmanický. Povesti o ich lúpežných chúťkach nútili Ferdinanda I., aby r.1534 preniesol záložné právo Súče na palatína Alexeja Thurzu. Hrad však do ich vlastníctva trvale neprešiel, pretože Ján Podmanický Súču v októbri 1536 náhlym útokom dobyl a Thurzo ho ani po dlhšom obliehaní nezískal späť. Pochybná sláva a moc bratov Podmanických bola najvyššia asi v r. 1540. Vtedy vlastnili okrem Bystrice, Súču, Košecu, Budatín, Lednicu aj hrad Hričov a hrad Palota – tam sídlil starší Ján.
Uhorský snem na podnet mnohých sťažností v r.1542 rozhodol, že ak obaja nevrátia do dvoch mesiacoch majetky pôvodným vlastníkom, musia odísť do vyhnanstva. Navonok sa s rozsudkom zmierili a dokonca zložili prísahu vernosti Ferdinandovi I., v skutočnosti sa však s vrátením majetku veľmi neponáhľali. Zmenou situácie v Uhorsku snem bratov v r.1545 omilostil a kráľ Ferdinand Rafaela opäť prijal medzi svojich verných. Ján Podmanický totiž medzičasom zomrel.
Vlastníctvo hradu Súča vyvolalo v tom čase mnoho sporov. Pri zisťovaní práva vlastníctva hradu boli však nezrovnalosti, hrad dostal strýko Štefan za 1600 zlatých dovtedy, kým nevráti dlžobu, čo sa nikdy nestalo. Hrad teda vlastnili obaja bratia celý čas protiprávne. Rafael sľúbil, že hrad do 29.11.1549 odovzdá s celou výzbrojou aj príslušenstvom, ak ho kráľ odškodní 2000 zlatými. Hrad prevzala 10.nov.1549 poverená komisia, ktorá presne popísala vojenský potenciál, ale i všetky potraviny a predmety, ktoré sa tam nachádzali.
Krátko potom, ako Rafaelovi odňali majetky, rozhodlo sa aj o osude hradu na Krásine. Mikuláš zo Salmu nariadil hrad zbúrať. Rafael Podmanický sa čiastočne zmenil k lepšiemu sobášom s dcérou Adama z Lomnice – Janou. Manželstvo spôsobilo obrat v konaní a myslení chamtivého lúpežného rytiera. Zomrel na popolcovú stredu 23.feb.1558 (ako 45-roč.) v čase, keď sa pripravoval na výpravu proti Turkom.
O mieste posledného odpočinku pána Súče kolovali dohady. Podľa niektorých historikov je pochovaný v Považskej Bystrici, srdce a vnútornosti (!) sú údajne v Dolnej Súči, kde má aj náhrobný kameň. Jozef Kamin sa opiera o svedectvo z najstaršej farskej knihy z Dolnej Súče, kde je záznam o tom, že v r.1688 pri rozširovaní kostola objavili mramorový náhrobník a rakvu, z ktorej vybrali strieborný budzogáň. Išlo však o pozostatky akéhosi chlapca z príbuzenstva a nie o Rafaela Podmanického. Mramorovú tabuľu, ktorú pri rozširovaní kostola našli, previezli do kaštieľa v Dubnici, kde ležala nepovšimnute medzi haraburdím do r.1828. Na príkaz Štefana Ilešháziho ju znova umiestnili v kostole v Dolnej Súči. Na tabuli je latinský nápis:
„Tu leží pochovaný Rafael, barón z Podmanína, hrdina, sláva a ozdoba rodu z Bystrice. Zomrel pokojne po mnohých nebezpečenstvách, keď dosiahol trikrát tri päťročia svojho života, podnikajúc so šťastným výsledkom drsné vojny, prešiel mnohými hrami osudu. A keď bol veľmi udatný ako Achiles, začal byť postrachom Skýtom. Keď proti nim chystal svoje hrozné zbrane, aby ho neuchvátil Mars, čierna smrť ho vzala. Ktokoľvek miluješ silných odvážne činy, povedz : nech tíško odpočívajú Podmanického kosti.
Zdroj: www.dolnasuca.sk